Scéna.cz 

Herecké majstrovstvo dua Kukura – Vášáryová

Albeeho hra Koza alebo Kto je Sylvia?, absurdnou nadsázkou („vzťah“ úspešného architekta a kozy Sylvie) odkrývajúca zažité spoločenské mechanizmy, odhaľujúca meštiacke pokrytectvo, a tiež brilantne analyzujúca súžitie muža a ženy, zaujala v Bratislave novo sa formujúce divadlo Aréna. To si vytýčilo ťažký cieľ – prilákať diváka a súčasne zachovať umeleckú hodnotu. Vyplýva z toho istá ambivalentnosť a oscilovanie medzi bulvárom a umením. Predovšetkým vďaka rafinovanej dramaturgii sa mu darí to druhé. V perfektnom preklade Alexandry Ruppeldtovej „Kozu“ réžijne pripravil Martin Čičvák už tradične vo výprave Mariji Havran. Autorom svetelného dizajnu je Laco Kraus.

Tvorcovia sa držia predlohy a hru inscenujú v scénografii navodzujúcej dojem luxusnej vily. Stroho, moderne zariadená kuchyňa (ktorá je zväčša centrom diania) voľne prechádza do otvoreného priestoru akejsi obývacej časti. Na väčšom javisku Arény možno viac vynikne práve onen luxus, pri hosťovaní sa ale získala – k dobru veci – väčšia koncentrovanosť a koherentnosť. Predovšetkým v herectve. To je zrejme najsilnejšou stránkou naštudovania. Čičvák si vie vždy poradiť s vedením hercov k presnému výkonu a býva to devíza jeho prác. Tu mu boli naporúdzi slovenské herecké esá – Emília Vášáryová ako Stevie a Juraj Kukura ako Martin. Vo vedľajších úlohách si zahrali Milan Markovič ako Ross a Alexander Bárta ako Billy. Rozporuplne vyznelo stvárnenie posledných dvoch – Markovič vnáša do svojej postavy príliš veľa zo svojho modrátorského účinkovania a hrá tak sám seba. Že to je zbytočné a že by sa žiadalo rolu dokresliť a akosi vyfarbiť je očividné. Bárta až príliš prezrádza svoju herecké nezrelosť. Jeho kŕčovité, opatrné a naučené podanie zaváňa študentskou úlohou. Nedokáže sa uvoľniť a hrať nenútene. To je naopak vlastné Kukurovi; jeho šarmantné a prirodzené herectvo mu umožňuje perfektne podať obraz noblesného gentlemana, ktorý okúzli vždy a všade, má neustály úspech, krásne manželstvo a obligátnu milenku (ktorej jediná vada je, že nie je človek). Vášáryová zobrazuje veľmi účinne premenu z radostnej manželky cez šok, rezignáciu až k záverečnému „krutému“, a divákovi veľmi smiešnemu, činu – podrezaniu kozy. Obe základné polohy – životná partnerka spokojná a vzápätí zničená – zvláda až minuciózne. V jej pohybe sa zračí dynamika, ktorú vie okamžite zlomiť do prostého jasného gesta naznačujúceho stav duše. Vo chvíľach kedy sa už nevie zo stavu vecí spamätať je súcitne apatická, nedokáže ani poriadne rozbiť tanier – porcelán sa tu hádže o zem, ale akosi len preto, lebo sa to patrí, lebo sama nevie ako inak reagovať.
Hoci inscenácia nepatrí k špičkovým – zišli by sa škrty dramaturga i väčšia previazanosť scénografie s hereckou akciou, niektoré vklady sa mi zase videli zbytočné (scénu neustále sníma kamera, ktorej záznam sa v reálnom čase zobrazuje na televízore v Martinovej domácnosti) – ponúka skvelú divadelnú zábavu a majstrovské duo Kukura – Vášáryová.