Scéna.cz 

Aida hanbou Národného divadla!

K novej inscenácii Verdiho majstrovského opusu prizvalo vedenie Národného divadla režiséra rostockého Ľudového divadla Steffena Pionteka a jeho tým. Nechcem sa púšťať do úvah, prečo bol pozvaný človek, ktorého práca nikdy neprekročila horizont východonemeckých oblastných scén. Že výmena umeleckých pracovníkov medzi Rostockom a Prahou českú stranu neobohatila je však jasné.
Režisérovým východiskom je takzvaná vernosť autorovi. Potiaľto ide o názor, ktorý – akokoľvek popiera réžijnú tvorbu – má nárok na jestvovanie. V takom prípade by sa však museli rešpektovať nielen scénické poznámky v partitúre, ale najmä autorov úmysel pripraviť pre javisko plnokrvné hudobné divadlo.

Mike Hahne vytvoril monštrózne kváziegyptské kulisy, ktoré sú jedným z úskalí inscenácie. Prakticky neplnia dramatickú funkciu a stávajú sa len zlou ilustráciou. Nadôvažok nechávajú veľký priestor javiskovej akcii, v ktorej bol režisér bezradný. Inscenácia je vytvorená sledom banalít a opernohereckých klišé, ktoré si so sebou speváci priniesli. Medzi najtrápnejšie výjavy sa tiež rátala detinská choreografia, v ktorej som nespoznával spoluautora pôvabnej baletnej miniatúry Šťastná sedma, Tomáša Rychetského.

Celá inscenácia nepôsobí dojmom nepremyslenosti, ale doslova bezmyšlienkovitého chaosu. Na výsledku ozaj nemožno rozoznať akúkoľvek režisérovu prácu. Ako som naznačil, speváci boli ponechaní napospas vlastným schopnostiam a intuitívnemu herectvu. Každý z nich sa s tým vysporiadal po svojom, ale vytvoriť plnohodnotnú postavu sa nepodarilo nikomu.

Záchvev života bol snáď u talentovanej Aliny Gurinovovej, ktorej pôsobenie sľubuje peknú kariéru – aj keď by si mala s väčšou rozvahou vyberať repertoár. Ako Amneris podala skvelý výkon, ale bolo cítiť, že na hranici vlasných možností. Bezstarostne pôsobila kreácia hosťujúcej Daniely Longhiovej v titulnej postave. Žiaľ nezaujala než lahodným hlasom, čo je v divadle málo. Sergej Ljadov akoby mal spočiatku problémy, no behom večera sa rozospieval a vytvoril remeselne vynikajúceho Radama. Ako vždy profesionálny a vyvážený výkon podal Ivan Kusnjer (Amonasro). Ani speváci v ďalších úlohách nesklamali, bohužiaľ však vždy išlo o vonkajškovú krásu a nikto z nich nebol schopný preniknúť k psychológii tej-ktorej úlohy. Podobne ako inscenátori, ani šéfdirigent Oliver Dohnányi nepristupoval k partitúre s jasnou koncepciou. Celkovo smeroval viac k precítenej lyričnosti, no pri veľkých ansámbloch sa mu celok rozpadal. Dúfajme záverom, že divadlo prehodnotí svoje stanovisko a Aidu nenechá na repertoári dlho.